Moja vina, moja vina, moja preveľká vina… alebo mám hromžiť a nadávať? Najprv som sa musel pár dní na to vyspať, aby som získal na vec objektívnejší názor a mohol o tom čosi napísať, keďže som prisľúbil popísať o všetkom za čo som zaplatil viac ako 50€.

Rozhodol som sa napokon pre prvú možnosť a musím kajúcne priznať svoju chybu. Zaplatil som za vysokú rýchlosť na dialnici SC-BA pokutu 400€. Najviac pasujúce pomenovanie  na môj prekvapený ksicht keď som  zbadal v to sobotňajšie predpoludnie policajtov na odpočívadle je nemecký výraz „Trottel“ jeho doslovný preklad totiž nie je celkom 100% trefný. Akurát deň pred týmto incidentom som v práci machroval, že už 10 rokov som neplatil žiadnu pokutu…

V osudný deň sme si išli doobeda s mojou žienkou ako každú sobotu zahrať tenis. Chodievame na farské ihrisko, ktoré je grátis a máme ho celkom poruke. Žiaľ to, že je grátis spôsobilo, že tenisovú sieť niekto (vieme síce aj kto, ale to je teraz nepodstatné) pokazil. Moje trotlíkovstvo začalo už tým, že som sa ju snažil provizórne nasadiť a keď som ju našprajcoval nasilu na stĺpik, zistil som že som dal opačne slučku na lanku. Sieťka sa zdala byť definitívne odpísaná a ja som dospel k rozhodnutiu kúpiť novú – akože sponzorsky. Tak sme sadli do auta a aby sme si ešte mohli zahrať zvolil som svižnejšie tempo. Občas chodím rýchlo, občas veľmi rýchlo no väčšinou naozaj klíďo-píďo.

Tentokrát boli splnené všetky predpoklady na rýchlejšiu verziu presunu:

• pekná babenka vedľa mňa
• na dobrodružstvo čakajúci pubiš vzadu
• čerstvé letné pneu
• nádherné slnečné počasie na sobotňajšej poloprázdnej trojprúdovej D-jednotke.

Tak som to trošku popustil a zrovna pred tým osudným odpočívadlom na 21,5 kilometri mi bránil v dobrom rozhľade nejaký nákladiačik do 3,5t v tej najväčšej možnej skriňovej verzii. Keď som zbadal príslušníkov ubrzdil som to na tých 172km/h čo mi namerali. Následne som zvoľnil tempo na predpísaných 110 a počkal som si kým ma dobehnú a odsúdia na trest smrti. Po chvíľke ma mali a poslušne som nasledoval blikajúcu výzvu za sklom policajnej Audiny: NA-SLE-DUJ-TE-MA. V hlave mi prúdili tisíce alternatív čo bude nasledovať.

Na akýkoľvek dobrý koniec s úspešnou hereckou etudou však boli tie najhoršie možné predpoklady:

• všetkovraviaca tvár manželky vedľa mňa
• syn, ktorému mám ísť príkladom
• naše čierne agresívno-buržoázne pôsobiace nemecké auto
• okoloidúce autá bažiace po spravodlivosti voči tomu magorovi čo ich predbehol.

Tak som neodporoval len prikyvoval pozerajúc smutne do zeme resp. na hodinky značky Porsche s nevkusne veľkým ciferníkom, ktoré mal príslušník na ruke. Po otázke policajta či to bol iba náhodný exces, alebo tak jazdím pravidelne, som s presvedčivým výrazom v tvári zdôraznil, že je to mimoriadne náhodný exces a že ani nemám záznam, nepožil som žiadny alkoholický nápoj a pod. Na moje štastie mám srandovné meno, čo občas zafunguje ako poľahčujúca okolnosť (nie len u policajtov). Vidiac popodfúz usmievajúceho sa príslušníka som už vedel, že po mne nezačne bezhlavo strieľať ako nedávno jeho kolegovia pri Malackách na študentov, čo megaboss pán Kaligula považuje za normálne.

Nakoniec sme to spoločne zaokrúhlili na tých 400 Éčiek, po postupnom vyklesaní od zadržania vodičského oprávnenia, cez astronomické sumy po tento mne nie celkom príjemný kompromis. Pri sebe som mal samozrejme asi tak ako bežný občan tohoto štátu okolo 14,60. Príslušníci mi len tak stroho oznámili, že mi vrátia doklady až keď zaplatím, vypisujúc tlačivko na jednorázový dojazd  čo sa mi samozrejme veľmi nepozdávalo. Opatrne som sa ich teda spýtal či by so mnou nezašli k najbližšiemu bankomatu v BA. Po krátkej porade s kolegom sa zhodli, že to tentokrát budem mať k obchodnému centru s papalášskym doprovodom. Tam som vybral požadovanú sumu, vysolil, podpísal zápisnicu a išel hľadať tenisovú sieť. Tenisová sieť sa ale len tak bežne kúpiť nedá, nikde sme ju nezohnali a na poloprázdno sme sa vracali domov. Kúpili sme len synovi sľúbené tenisky – reku nech sa aspoň nejako tá cesta rentuje – tenisky spolu za 445,- díky.

A aké z toho plynie ponaučenie?

Jediné o ktorom viem je to, že tenisovú sieť len tak nekúpite, treba si ju vopred objednať.

Moju žienku mierne vytáča moje konštatovanie, že rýchlo jazdiť (aspoň občas) neprestanem, mňa štve že som nebol sám a nemohol som to utajiť a aj to, že mám tam niekde nejaký zápis. Najväčší paradox celej historky je ten, že tú pokazenú sieť som nakoniec dostal do takého stavu, že na nej hrávame dodnes.