Neviem či mi toto niekto dokáže logicky vysvetliť, ale mne už dochádza fantázia a logika. Nechodím cez Čechy a Moravu až tak často aby som mal cestu v malíčku, ale zasa nechodím tam až tak zriedka aby som po diaľnici netrafil do Prahy. V rámci boja proti digitálnej demencii sa snažím minimalizovať používanie navigácie, čo spôsobuje občas ťažké stavy nielen posádke vozidla, ale aj mne samotnému. Pravidelne totiž zablúdim v Brne a môj zámer pokračovať smerom na Prahu je fakt neriešiteľnou úlohou…

Minulý piatok sme sa vybrali do Nemecka za našimi krstnými deťmi oslavovať „Jugendweihe“ (oficiálny vstup mládeže do sveta dospelých) je to taká dederónska náhrada za katolícku birmovku, či evanjelickú konfirmáciu. Logiku tohoto „veľkého sviatku“ sme síce nepochopili, ale na druhej strane sme sa všetci tešili, že po dlhšej dobe sa uvidíme s časťou našej rozvetvenej famílie. Oslava bola v sobotu a piatok sme si dali na taký pohodičkový presun do Nemecka. On aj v podstate pohodičkový bol – až na to Brno. Fakt neviem či sa vždy zarozprávame, alebo mám prvé príznaky slepoty, ale pravidelne prepasiem odbočku na českej D1 v Brne do Prahy. A hneď ako to zistím, márne pátram po nejakom dopravnom značení s nápisom „PRAHA“. Toto slovo je asi v Brne zakázané, pretože ak zídete z cesty – koniec! Zo stĺpov na vás zazerajú Svitavy, Uherský Brod, Olomouc, ale Praha z mne neznámych dôvodov nikde…

Tak tomu bolo aj tentokrát no našťastie mám ten chlapský syndróm či šiesty zmysel, že takmer ihneď zistím nesprávny smer pohybu. Táto vlastnosť bola mimoriadne užitočná na Ukrajine, kde bola jedna dopravná značka na úseku asi 200km, a bez cítenia severu, by som do Dnepropetrovska nedošiel hádam dodnes. Ale späť do Brna. To že idem opačne som síce vedel no napojiť sa na správny smer nie je vôbec jednoduché. Našťastie je pri obci Tvarožná pumpa s motorestom, kde sa dá prejsť do protismeru. Zabočil som tam len intuitívne a našťastie som nebol zďaleka sám. Točili sa tu kamióny, osobáky, autobusy a udivení občania Tvarožnej sa zrejme denne čudujú zvýšenej návštevnosti svojej obce. Nehovoriac o mojom plynulom prechode zo smiechu a srandičkovania do nadávania najprv na cestu (kavlitu poznáme všetci) neskôr globálne na českú mentalitu. Moje hlasité poznámky prinútili dokonca našich tínedžerov odtrhnúť zrak od svojich smartfónov a konečne zistili, že už asi hodinu a pol nie sme na Slovensku. Tak som teda v Tvarožnej zapol navigáciu a hanba-nehanba som sa nechal viesť modrou šípkou na displeji.

Po chvíľočke napätia sa v aute opäť rozozvučali podivné zvuky hier na telefónoch, hlasitá hudba vychádzajúca zo slúchadiel nášho prostredného syna a akoby sa nič nebolo stalo sme pokračovali smerom na Friedersdorf. Navigáciu som odložil už v Jihlave kde som sa odpojil z rozostavanej diaľnice na cestu č.38 a to už bola potom parádička. Tú cestu mám celkom rád a konečne som zistil čo znamenajú červené pätníky pri ceste. Neviem či ste to vedeli, ale vďaka hľadaniu miesta na cikpauzu sme zistili, že dva červené pätníky označujú výjazd na pole či lesnú cestu, dva modré zasa označujú, že prechádzate ponad riečku či potok. Celkom fajn nápad, keď chcete zastaviť a parkovisko či odpočívadlo je v nedohľadne.

Aby som nekončil nadávajúc na susedov, kde mám mimo iného kopu priateľov a známych, som sa definitívne rozhodol minimálne 5km pred Brnom zapínať navigošku a odporúčam to aj všetkým vám čo máte podobné skúsenosti ako ja. A ak by som opäť náhodou v tom Brne zablúdil, dajte prosím Brňáci kvôli mne aspoň na jednu križovatku dopravnú značku s označením vami zrejme veľmi milovaného mesta PRAHA.

Ďakujem.