V poslednej kapitole našej krásnej dovolenky v Albánsku skúsim zosumarizovať moje postrehy, osobné skúsenosti  a prípadne aj poradiť budúcim návštevníkom tejto krajiny. Ak si chcete prečítať podrobnejší priebeh našej cesty naslepo do Albánska prikladám odkaz na úplny začiatok tohoto príbehu (Albánsko naslepo – prípravná fáza).

more dalo, more vzalo …

Už pred cestou, aj keď som vôbec nevedel či sa do Albánska vôbec dostaneme, som mal v pláne všetko detailne zdokumentovať a urobiť o celej ceste do neznáma krátky asi 40 minútový dokumentárny filmík, ktorý mal posmeliť nerozhodnejších dobrodruhov a upokojiť zbytočné predsudky a vášne. Preto som všetko detailne natáčal mimo klasického „rodinného“ filmovania aj dokumentaristicky, čím som mierne obťažoval svojich spolupútnikov a nakoniec to osud aj tak zariadil tak, že predsa len ostanú neobjavené miesta neobjavenými a zázrak komunikácie bez znalostí jazyka ostane zachytený len niekde na dne mora…

Bohužiaľ je to tak – o celý záznam (skoro 4 hodiny FullHD kvalitného záznamu) som prišiel v posledný deň našej dovolenky. Teraz z odstupom času už nenadávam, lebo viem že to tak proste malo byť. Ak čakáte nejaký dramatický záver, ktorý by nahrával všetkým rojkom a generálom „po boji“ asi vás sklamem, lebo o kameru s celým filmom som prišiel len vlastnou hlúposťou. V to ráno sme si už v „našej“ dedine všimli, že sú krásne veľké vlny a aj keď už moja ženička pomýšľala na návrat na Slovensko, išli sme predsa na tú našu vyvolenú pláž – a stálo to za to. Vlny boli obrovské a more krásne. Samozrejme som chcel aj túto skutočnosť zvečniť a pripevnil som si kameru na ruku pomocou na to určeného remienka. Pre dokonalosť záberu mi to však nepostačovalo a chcel som urobiť zopár spomalených záberov  „z ruky“. A práve vo chvíli, keď cvakol zámok rýchloupináku na remienku, udrela do mňa jedna z tých krásnych veľkých vĺn a kameru mi vytrhla z ruky…

Márne som nadával a márne som zapojil aj svojich tínedžerov do improvizovanej rojnice. Nakoniec som dno prešľapával najdlhšie ja a zúfalo som prehrabával piesok až kým ma „niečo“ nekuslo. To bol definitívny koniec filmu a hľadania. Preto aj celý tento blog sprevádzajú len menej kvalitné fotografie z našich ajfónov a jedného starého kompaktu. Vtedy som si myslel, že to je najväčšia katastrofa celej dovolenky, ale aj v tomto som sa mýlil, to „najhoršie“ prišlo až cestou domov…

cesta domov, alebo „deň blbec“

Po strate kamery som si konečne úplne slobodne užíval more a do našeho apartmánu sme sa vrátili až večer. Pobalili sme si všetky veci, aby sme mohli hneď ráno vyraziť na spiatočnú cestu. Samozrejeme pred vlezením do postele sme sa vyrovnali s našou pani domácu, ktorá zinkasovala svojich 160 éčok a keďže si s mojou žienkou celkom padli do oka, darovala jej 5ks vlastnoručne uháčkovaných dečiek. Aj keď nie som milovníkom podobných hltačov prachu, musím povedať, že tieto dečky poslúžili okrem obdarovania príbuzenstva aj nám a máme jednu z nich dokonca pod svietnikom na stole a veľmi sa mi to páči.

Ráno sme vstali o 6:00 ako som mal v pláne, aby sme stíhali nakúpiť ešte čerstvé pečivko v pekárni a čo najskôr sa vydali na cestu domov. Miestne osadenstvo rodinnej pekárne ( 3 mladé sestry) sme obdarili guličkami „Rocher“, keďže po celý náš pobyt nám po každom nákupe s úsmevom zaželali:

Have nice day!

a to pracovali od 5:00 až do času, keď prestali chodiť turisti – obyčajne to bolo tak okolo polnoci. Po nákupe pečiva na cestu som do navigácie naťukal „najrýchlejšiu“ trasu domov a toto bola chyba, ktorú prosím po mne neopakujte. Navigácia totiž neberie do úvahy politické šarvátky susedných krajín (okrem Google trás – tie podobnú „skratku“ neponúkajú). Opäť sklamem skeptikov, ktorí nás pred cestou do Albánska varovali a pozerali na nás ako na bláznov, chyba totiž nebola v Albánsku.

Cez Albánsko sme prefrčali ako nič a aj napriek obavám z Kosova sme až na pár byrokratických cvikov zvládli prejazd bez problémov. A vivat – konečne „Srbsko“ krajina, kde som nečakal vôbec žiadne problémy – chyba! Na hranici Srbsko-Kosovo, ktorú samozrejme Srbi ako hranicu neuznávajú, nastali vážne problémy. Po pol hodine státia v umelo vytvorenej zápche nás nechceli pustiť ďalej. Problém bol jediný pas nášho najmladšieho synátora, ktorý ešte nemal občiansky. Mal iba pas a v ňom iba vstupné razítko Čiernej Hory bez výstupu. Colníci nám neustále opakovali, že nie sme na hranici a administratívne sa vlastne ilegálne pokúšame prejsť cez Srbsko. Vyčítavo som pozeral na miestneho službukonajúceho a položil som mu otázku či sa mám teda vrátiť do Albánska a ísť domov cez Čiernu Horu a Chorvátsko. On nakukol do auta a videl, že sú tam dvaja znudení tínedžeri a jedna o nič lepšie naladená ženička. Myslím, že ak by tam sedelo v sedačke nejaké dojča, asi by nás pustili, ale takto boli politické roztržky nad ľudským prístupom. Mladší z colníkov si predsa len chcel zachrániť karmu poradením inej trasy – cez Macedónsko.

Po otočení sa na hraniciach sme viedli debatku o tom či ho poslúchnuť a ísť cez Macedónsko, alebo ísť „na istotu“ cez Čiernu Horu. Keďže cesta cez Macedónsko bola o 200km kratšia (napriek tomu sa nám predĺžila asi o 350km) zvolili sme túto. Bolo to ale hotové utpenie. 200 kilometrov pri priemernej rýchlosti 40km/h bol vážny prúser, hlavne keď sa čas dojazdu do cieľa postupne menil z 20:00 na 0:30. Napriek tomu bola rada dobrá a jediné čo som vtedy Srbom kvitoval , že na diaľnici nebol jediný radar … tam sme totiž dobiehali stratený čas. Zvyšok cesty nestojí za popis, snáď len to, že spätný návrat do EÚ v Maďarsku nás všetkých veľmi potešil. Domov sme dorazili po polnoci.

záverečné rady

Ak nechcete žiadne omáčky a uvažujete nad cestou do Albánska v týchto dvoch odstavcoch sa dočítate najpodstatnejšie informácie, ktoré môžu výrazne napomôcť k rozhodnutiu či do Albánska ísť, alebo radšej zvoliť niečo „istejšie“.

pre koho albánsko určite nie je

Na internete je mnoho krásnych fotografií z Albánska, mnoho krásnych pláží a lákadiel, ktoré spustia v duši dobrodruha túžbu navštíviť ho. Ak ale máte niektorú s nasledujúcich fóbií a závislostí, zatiaľ tam nejazdite – mohli by ste byť sklamaní.

1. Ak je pre vás šoférovanie stres a nie oddych, nechoďte do Albánska autom. Toto platí aj pre dobrých šoférov, ktorí začínajú byť nepokojní už pri neplánovanej ceste do Bratislavy, Košíc či iného väčšieho mesta. Albánci jazdia totiž veľmi nevyspytateľne. Občas z ničoho nič náhle zabrzdia a zastanú a to prosím aj na diaľnici či priamo v kruhovom objazde. Kruhové objazdy sú v Albánsku veľmi špecifická a obľúbená záležitosť, do ktorej sa vchádza vrhnutím sa a základ je nepostáť. Miestnej doprave nepomáhajú ani všade prítomní policajti, ktorí pri riadení dopravy spôsobujú pomerne významné koplapsy. Policajti cudzincov nezastavujú. Aspoň si to myslím keďže som na diaľnici kde bola rýchlosť obmedzená na 30km/h fujtošil asi 130km/h a obehol som okolo policajtov s radarom na trojnožke. Prvé dni mi aj „lepilo“ no neskôr už nie a aj keď ubehlo od dovolenky len niekoľko týždňov, neočakávam že mi poštou príde nejaká tá pokuta ako sa mi to stalo napríklad v Rakúsku. Ďalšou vychytávkou sú samotné diaľnice, teda lepšie povedané štvorprúdové cesty, kde sa pomerne často stáva, že v odstavnom pruhu v protismere ide na plné pedry nejaký motorkár, či bicyklista.
2. Ak si neviete predstaviť deň bez internetu, nechoďte do Albánska. Napriek všadeprítomným tabuľkám WiFi free nám internet fungoval iba v apartmáne a aj to obmedzene a len v jednej izbe. Nálepky WiFi free mi pripadali presne tak, ako kedysi v Sýrii a v Jordánsku nálepky VISA a Mastercard. Boli na každom obchode, ale ak ste vytiahli platobnú kartu miestny predavač sa nedôverčivo usmieval, že čo za fintu to chystáte. V Albánsku som si niekoľkokrát vypýtal heslo do WiFi, telefón síce heslo akceptoval, ale ihneď aj vypísal hlášku o nemožnosti pripojenia do miestnej siete. V začiatkoch som mal snahu zohnať si stieraciu dátovú SIM, hlavne kvôli aplikácii WAZE, ale táto vymoženosť bola v tom čase aj v hlavnom meste nedostupná.
3. Ak máte stres z toho, že sa nedohovoríte a v prípade núdze budete stratení, do Albánska nejazdite. Áno žiaľ, v Albánsku máte skoro 100% istotu, že sa nedohovoríte v žiadnom svetovom jazyku. Šanca nedohovoriť sa stúpa vyhľadávaním vidieckych destinácií kde okrem albánčiny nepochodíte s ničím iným.

Nebudem tu opisovať situácie, že v kúpeľni bol pavúk, alebo že v katalógu cestovky som mal mať výhľad na more. Pre „fifiny“ sú 5-hviezdičkové hotely, ale kvôli nim netreba chodiť do Albánska. V takomto „all inclusive“ rezorte je dovolenka rovnaká v Taliansku, Rusku, Amerike alebo aj v  Albánsku. Myslím si, že človek hľadajúci podobný typ dovolenky sa do tejto časti môjho blogu ani nedočítal…

pre koho teda albánsko je ?

Albánsko je pre všetkých ostatných, dokonca letecky aj pre tých čo majú problém s tým šoférovaním. Je to určite iná dovolenka ako masovka v Chorvátsku. Ľudia sú tu ešte nepokazení Západom. Demokracia sa rozvíja až od nového milénia a to je výhoda a nevýhoda zároveň. Spomeňte si na nás v deväťdesiatych rokoch – tam niekde je Albánsko dnes. Na našej dovolenke sme si užili všetky možné atrakcie, jedlá, pamiatky a pláže a skutočne nebolo nič čo by nám bolo chýbalo. Samozrejme ak ide 10 ľudí na to isté miesto, budú medzi nimi takí čo povedia „bolo super“ ale aj taký čo povedia „hotová katastrofa“. Určite je to ideálna dovolenka pre rodiny s malými deťmi, ktoré môžu bosou nohou bez obáv ísť do mora po krásnej pieskovej pláži, alebo aj pre slovenských dôchodcov, keďže ceny sú v Albánsku viac než priaznivé. Nás štyroch vyšla táto dovolenka 1.125,- € / 10 dní s plným užívaním všetkého čo nás napadlo, diaľnicami a povinnými poplatkami a samozrejme v tom je už aj nafta (mimochodom jedinná vec čo bola drahšia ako u nás – cca 1,22 EUR/liter) .

Inak toto bola tuším prvá dovolenka, kedy mi ostalo ešte dosť Euríkov v peňaženke a nestihol som ich všetky pomíňať. Pribral som tam z miestnych dobrôt 5 kíl a veru musím začať opať krúžiť svojich 8km okolo Slnečných jazier…

záver

Do Albánska sme išli úplne naslepo bez rezervácie, lebo sme nemali istotu že či vôbec prejdeme cez hranice na mojom služobnom aute. My sme síce prešli, aj bez povinných potvrdení, ale nemusí to byť pravidlo, preto určite odporúčam mať všetky papiere tip-top. Išli sme len na občianske preukazy a s tým sme nemali nikde žiaden problém. Ak váhate a nie ste úplne strelení blázni ako ja (spoliehajúci sa výrazne na faktor „šťastia“), vyskúšajte rezerváciu cez také Airbnb, či iné rezervačné systémy, kde si môžete bez problémov zabookovať aj celý pobyt…

Za mňa je Albánsko jedna z TOP našich dovoleniek a rovnako to našťastie vidia aj moji večne kritickí synovia a v neposlednej aj moja ženička. Napriek strastiplnej ceste späť nevylučujem, že tam ešte niekedy nezablúdime, aj keď máme dovolenkovú zásadu – nikdy 2x na to isté miesto!

Uvidíme necháme to na budúcnosť a keďže život prináša rôzne prekvapenia, možno niekto niekedy nájde aj tú utopenú kamerku, alebo len záznam z nej a potvrdí moje riadky. Ak vás zaujíma niečo konkrétne o čom som tu nepopísal, kľudne dajte otázku do komentára a ja pravdivo odpoviem, ak budem poznať odpoveď…

Pôvodne som chcel túto kapitolu nazvať Albánsko – Kuba Európy, ale predsa len je to Albánsko niekde inde ako Kuba. Kým sa dostaneme na túto nádhernú pláž, vrátim sa do predmestia mesta Drač, kde sme po asi 18km zabočili na „prašnú“ a začali hľadať ubytko (viac o samotnej ceste je v článku – Albánsko naslepo – cesta tam ).

slušné ubytovanie za babku

Celou cestou z mesta Drač nás sprevádzali americké názvy pláží a hotelov, prechádzali sme okolo „Ria“, „Manhattanu“, „Floridy“ aby sme skončili na „Miami Beach 2“. Cesta k pláži bola síce bez asfaltu, ale bez problémov tam prešli aj autobusy. Zaparkovali sme na provizórnom parkovisku a zbadali sme nádherné apartmánové vilky, ktoré ale podľa miestneho (nie veľmi ochotného) správcu boli všetky obsadené. Aj keď som mu neveril ani slovo išli sme na najbližší trh so všetkým možným a predavača plážových somariniek sme sa opýtali na bývanie.

Celá komunikácia prebiehala jednoslovne. Môj ksicht so zdvihnutým obočím a jednoslovnou otázkou:

„Apartments ?“

čo na tretí krát zrejme týpek pochopil, lebo sa chopil svojej predpotopnej Nokie a niekam volal. Do asi 6 minút nám ukázal nízku európsky vyzerajúcu ženičku, ktorá nám naznačila, že ju máme nasledovať. Za najbližším rohom stál pomerne nový (ako všetky naokolo) apartmánový asi 4-poschodový dom, kde nám ukázala na prízemí voľný bejváčik. Išlo o minibytík s 1 spálňou a spojenou obývačkou s kuchynským kútom + hygienický kútik. V spálni boli pôvodne 3 postele, čo ale táto energická minižienka ihneď zorganizovala tak, že jednu posteľ zo spálne šupla k druhej v obývačkokuchyni. Pre mojich mladých bolo zas rozhodujúce, že bytík ponúkal aj Wi-Fi, ktorá fungovala spoľahlivo jedine a našťastie práve v ich izbe.

Vyjednávanie o cene bolo aj vďaka jazykovej bariére veľmi krátke. Tetuška naťukala do kalkulačky na telefóne sumu 20€ /noc pre všetkých, to vynásobila číslom 8, ktoré sme chceli ostať. Vyšlo jej teda 160€, čo som ja už viac-menej len z roztopaše vymazal a prepísal na 150€ s čím rada súhlasila. Izby boli čisté rovnako ako čerstvo prezlečené postele (ktoré nám mimochodom počas pobytu domáca pani 1x aj vymenila – čo nebýva zvykom napr. v Chorvátsku), len ten hygienický kútik bol na prvý pohľad neprívetivý. Bolo to spojené WC, bidet, umývadlo a sprcha. Vďaka miniatúrnemu pôdorysnému tvaru sa ale pri sprchovaní WC celé osprchovalo vodou. Na WC aj keď čistom chýbala doska, čo sa nám teda stalo v Albánsku viac-krát, takže sme ho používali buď „na lyžiara“, alebo sme použili spoločné WC na chodbe (tam bola aj doska) alebo tie v miestnych pizzérkach…

lokálna pláž plná komercie

Hneď po vybalení sme sa šli konečne okúpať na miestu pláž, cestou nás ale naša domáca zastavila a dokalkulovala za susedné strážené parkovisko 1,5€/noc čím sa v podstate dostala na pôvodnú sumu :-)).

Aj keď na pláži bolo o poznanie menej ľudí ako v Drači, bolo to na mňa stále trošku moc a hlavne bez preháňania každých 5 minút chodili miestny ponúkači ponúkajúci:

„Mistra, Kikirik, Kaffe, Red Bull, Birra !!!“

…ale mali aj iné veci :-))) – no na nervy to liezlo dosť. Dvojlehátko stálo na celý deň 300 Lekov (2,20€) a bolo tu všetko čo v modernej prímorskej destinácii nesmie chýbať. Bary a reštaurácie so živou hudbou, obchodíky so všetkým na čo ste zvyknutí doma (Nestlé, Algida, Coca-Cola či Kit-Kat proste dorazili aj sem), rôzne atrakcie (padáky a banány ťahané loďkou, skútre, tetovanie, portréty na počkanie a tak ….). Ja moc plné pláže neobľubujem, ale kvôli naozaj kvalitným službám sme tu bývať ostali a chodili sme tu pravidelne aj na raňajky (asi 50m od nášho ubytka bola super rodinná pekáreň) a na večeru sme zakotvili tiež vždy v niektorej z miestnych reštaurácií. Ceny sú v Albánsku naozaj viac než priaznivé. Ranná kávička vo dvojici (rozumej dvojitá „Kafé Grande“ + vychladená minerálka k tomu) stála pre dvoch 150 Leka (1,10€), najdrahšia večera (pizza, steaky, pivo, cola, káva a všetko na čo sme mali všetci štyria chuť) nás stála dokopy všetkých štyroch 3500 Leka (25,74 €) v priemere sme ale platievali tak okolo 2200-2500 Leka (16,18€ – 18,38€). Zámerne to píšem do haliera, lebo hneď v prvý deň som si všimol, že miestnych kellnerov dosť urážali tringelty. Keď som im prestal dávať sprepitné bolo všetko v najlepšom poriadku…

nezničiteľná pani domáca, prezývaná našimi mladými pitbull

Cestou z lehátka nás už na konci pláže čakala naša pani domáca s neterou, ktorá vedela ako-tak po anglicky, aby nás zoznámila s miestnymi pomermi. Zobrala nás do jednej z 1000-cich reštaurácií a predstavila nás čašníkom s tým, že sme síce turisti ale „jej turisti“ takže nech nás neklamú pri účtovaní. Prvé dni sme ju poslúchli, ale potom sme už aj tak labzovali kade-tade a neoklamali nás nikde. Panička nám bola hlavne v prvý deň neustále v pätách a stále sa vypytovala či sme spokojní s ubytovaním. Dala nám k dispozícii vlastnú práčku, nosila nám jedlo, ktoré práve varila a aktívne komunikovala, napriek tomu že nevedela žiaden jazyk. Raz nás čakala s figami, plnenou paprikou, nejakým zeleninovým gulášom, inokedy s fotoaparátom, kde nám ukázala samu seba odfotenú v Bratislave na Korunovačnej slávnosti … svet je proste malý :-)))

Za ubytko sme sa rozhodli zaplatiť až na koniec, takže domáca pani mierne znervóznela, keď sme začali chodiť na celodenné výlety na nádherné pláže a vracali sme sa až večer po tme. Akurát v prvý takýto výletný deň nám sľúbila väčší bytík, ale tým že sme sa zrdžali dlho preč ho medzičasom prenajala niekomu inému. Nám to ale vôbec nevadilo. Napriek dorozumievaniu sa rukami-nohami sme sa dozvedeli že má pani 61 rokov, jej muž je elektroinžinier, dedo bol z Petrohradu a je ortodoxného vyznania. S jej mužom sme sa snažili tak trochu aj politizovať a paradoxne si oni mysleli o nás, že máme u nás veľký problém s utečencami a moslimami. Médiá proste výrazne deformujú tento svet. Starý pán manžel sa je v 63 rokoch šťastný dôchodca a údajne by mal dostať zlatú medailu za spolužitie so svojim „pitbullom“, s čím by sa teda dalo celkom súhlasiť ;-)

náhodný objav skutočného raja

Keď sme už vedeli, že by sme sa radi kúpali trošku mimo turistov, to bol inak aj hlavný dôvod návštevy Albánska vyrazili sme smerom na juh asi 80 km riadiac sa čisto pocitmi a rôznymi fotografiami na Googli. Keď sme zacítili už tú správnu rovnobežku zišli sme z hlavnej cesty smerom k moru. Asi 7 km od pláže sme už našli to pravé turistami nepoškvrnené Albánsko. Museli sme ho ale skutočne hľadať a cielene sa vyhnúť rozvinutým oblastiam.

Keď sme už boli na konci asfaltky cesta prešla postupne z prašnej do pieskovej a chvíľku som sa cítil ako na Dakare. Nenápadne vyzerajúca tabuľka ma naviedla na to správne miesto, ktoré nenájdete v ponuke žiadnej cestovky – Pláž v Darëzezë e Re pri bare Ridet, alebo Ridel. Asi by som nemal ani uvádzať GPS súradnice tejto nádhery, aby ostala čo najdlhšie v tejto podobe.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Na fotografiách je križovatka, kde sme sa len tak rozhodli zabočiť vľavo, parkovanie v piesku priamo pri pláži, o hudobnú atmosféru sa postarali 2 repráky v kreslách, môj pohľad z lehátka, naše miestečko a príjemný chládok v jedinom, ale zato perfektnom bare priamo pri pláži, kde som jedol zatiaľ najlešie pripravenú rybu v mojom živote. Fotografie sú robené cez deň čo vidno podľa tieňa, teda žiaden podfuk fotený ráno o piatej bez turistov a o desiatej nie je kam položiť osušku… Takto si ja predstavujem oddych pri mori. Jediný pocit preplnenosti sme mali v nedeľu, keď tu boli asi všetci obyvatelia okolitých dediniek, ale stále sa to nedá porovnať s Chorvátskom či Talianskom. V iný deň prišiel minibus s mladými plážovými volejbalistkami a priamo pri tejto sieti na pláži mali tréning s mierne nervným trénerom. Pohľad to však nebol nepríjemný a mať takúto 9999K telku v 4Dx zadarmo s babským plážovým volejbalom… no proste paráda!

Keďže sme my ale taká vlnomilná família, jeden deň sme predsa len išli hľadať ešte niečo iné ako túto nádheru, kde boli síce vlny vporiadku, ale čo keď budú niekde inde ešte lepšie… Boli, ale aj tak sme sa napokon vrátili sem :-)))

nedeľa – deň pánA V TIRANE

Cestou na „našu pláž“ sme si povšimli viacero katolíckych kostolov, v podstate ich bolo v Albánsku vidno viac ako mešity aj keď podľa rôznych Wiki informácií by tu malo žiť od 56 do 70% moslimov. Keďže sme kresťania rozhodli sme sa v nedeľu ísť do kostola na omšu do hlavného mesta Tirana. Kukol som v opäť vševedúcom Googli na nejaký ten katolícky kostol v  Tirane, ktorý navigácia smozrejme tentkorát bez najmenších problémov našla a hajde tam. Zaparkovali sme kúsok od kostola v takej zvlášnej úzkej uličke (neskôr sme zistili, že priamo pri kostole je veľké parkovisko) a peši sme sa pobrali na omšu meškajúc asi 5-6 minút. Kostol Kisha e zemrës së shenjtë të Krishtit čiže Kostol božského srdca Ježišovho bol moderný a na moje prekvapenie plný mladých ľudí. Nerozumeli sme síce nič, ale miestny farár bol veľmi zábavný. Počas svojej kázne veľmi výrazne gestikuloval a pomáhal si rôznymi zvukovými prejavmi ako pohvizdovanie, hlasitý smiech, tlieskanie či napodobňovanie rôznych postáv z čítania. Zaujímavé bolo aj to že hocikedy ukázal na niekoho v pléne a niečo sa ho opýtal. Odmenou za odpoveď bol niekedy potlesk, niekedy smiech a pri niekorých sa rozpútala aj spoločná diskusia … zaujímavé…

Keď už sme navštívili tú Tiranu, tak sme zašli pozrieť aj miestny monument národného hrdinu Juraja Kastriotiho Skanderbega, ktorý nebol zas až taký monumentálny ako sa javil na fotografiách po internete. Dosť podstatnú spomienku na tento monument mali ale moje krémové trojštvrťové nohavice, ktoré pri preskoku múrika k monumentu, kvôli tomu správnemu záberu, napriek totálnemu teplu a slnečnu pokrylo čierne blato. Neviem či to tam hodinu pred preskokom polievali, ale ostal som zaprasený od členkov po chrbát. Tým pádom sa aj chodenie po Tirane obmedzilo len na nakúpenie suvenírov, magnetiek a cestou k autu sme si dali aj miestnu zmrzlinu. Tu už sprepitné problém nebolo – hold civilizácia.

Zaujímavá v Tirane, ale to vlastne aj v celom Albánsku je doprava a miestne zvyklosti pri šoférovaní, viac o tom popíšem v záverečnej časti. K doprave v Tirane snáď už len toľko že hlavná dopravná tepna je 6-prúdová cesta, ale pri odbočení do niektorej z uličiek, kam vás vedie navigácia sa môže stať, že okrem osobného auta tam na šírku už nevôjde ani cyklista. Inak je tam celkom zaujímavá aj tá modernejšia architektúra, ktorá dotvára Tiranu na úplne normálne štandardné európske mesto.

Dopoludnie v civilizovanej Tirane sme poobede veľmi radi vymenili za „našu“ pláž …

> pokračovanie príbehu

Tak konečne dorazil synátor z brigády a my finalizujeme balenie a kým sa mladý osprchuje dopíjame poslednú kávičku. Vo finále sme zistili, že najmladší člen posádky niekde stratil zdravotný preukaz – tak som urobil pre istotu PrintScreen čísla jeho poistnej zmluvy so Všeobecnou … (viac o príprave na cestu v časti: Albánsko naslepo – prípravná fáza)

Okolo tej 0:30 už sedíme v aute a pokúšam sa asi 10 minút naťukať cieľ našej cesty – pláž San Pietro v Albánsku. Samozrejme navigácia takýto cieľ nepozná, tak som to vzdal a naťukal tam Durres – najbližšie väčšie mesto pri cieľovej pláži a vyrážame. Na poslednej OMV v Bratislave dotankujeme pred cestou a moja tvrdohlavosť opäť začala preťukávať cieľ na tú „Plazhi San Pietro“ – opäť márne – proste v autonavigácii to nie je také jednoduché ako v Googli. Nevadí – pôjdeme teda do Durres a tam sa uvidí – stále nemáme istotu či nás vôbec pustia cez hranice…

Voľba trasy cez Chorvársko sa neskôr ukázala ako ideálna voľba, ale nie kvôli tomu moru, to sme prakticky celú cestu nevideli. Výhodou sa ukázalo cestovanie v rámci krajín EÚ, ktoré ušetrí viac času ako o 100km kratšia trasa mimo EÚ. Cesta ubiehala super rýchlo, keďže sme nešli v tých hlavných časoch presunu ostatných Slovákov a Čechov, Nemcov, Rakúšanov a iných morachtivých národov. Na moje prekvapenie sme videli cestou dosť dopravných nehôd aj keď cesta bola prázdna a počasie na cestovanie ideálne. Mierne popršalo čo auto príjemne prirodzene ochladzovalo namiesto klímy a južnejšie nám už svietilo Slnko. Kto so mnou niekedy niekam cestoval vie, že časté zastávky nie sú mojou silnou stránkou a tak ma vždy poteší, keď posádka auta zaspí a ja si môžem užívať ubiehajúce kilometre. O priebehu a rýchlosti presunu najlepšie svedčia SMS-ky od môjho operátora …

čierna hora – čas na prestávku

Cesta prebiehala super hladko a okolo tej 15:19 sme prekročili hranicu Čiernej Hory. Prechod hranicou do Čiernej Hory už začal naznačovať, že opúšťame vyspelé krajiny EÚ a po prvý krát sa neuspokojili na hraniciach s našimi ID kartami a tým jedným pasom, ktorý mal náš najlmladší člen posádky. Tento jediný pas nám neskôr spôbil asi najväčšie problémy cez celú dovolenku… Prvý krát pýtali aj papiere od auta, ale problém s tým nebol žiadny, akurát prejazd cez hranicu už nebol hladký, ale s miernym pozdržaním…

Cestou sme zablúdili len jeden jediný raz, keď naša navigácia z ničoho nič pridala k cieľu 400km!? nechápem čo sa stalo, ale po prestávke u miestneho pekára sa po opätovnom naštartovaní auta cieľ vzdialil o 400km. Tak sme sa museli asi 40 km vrátiť späť k hlavnej pôvodnej trase. Celkovo ako doporučenie k navigácii v južnejších oblastiach Balkánu nedoporučujem dávať voľbu „najrýchlešia trasa“ – je to úplne zbytočné, pretože tam sa aj po rýchlostných cestách a diaľnichiach jazdí okolo 80km/h a voľbou „najkratšia trasa“ alebo „ekologická trasa (ak to vaša navi ponúka)“ prídete k cieľu určite rýchlejšie. Dosť veľkým sklamaním pre mňa bola offline mapa stiahnutá z Googlu. Samozrejme – nefungovala! Dôvod? Chcela sa tá pôvodná uložená deň predtým aktualizovať a to sa bez inernetu nedalo a mapa teda neukázala nič! Toto platilo len pre tablet iPad mini – neskôr som si stiahol offline mapu do môjho iPhonu 5s kde to už išlo… Neviem kde urobili soudruzi v Googli chybu, ale pre slabšie nátury by to bol asi riadny prúser…

No po prejdení tých 1200km aj s tou miniobchádzkou som začal špekulovať o nejakej tej prestávočke na prenocovanie. Neponáhľali sme sa nikam a sily netreba preceňovať aj keď bol cieľ už iba 213km ale podľa prepočtu navigácie to malo trvať 4 hodiny a 18 minút !!! A verte, že sa tá mimochodom super navigácia „Columbus“ nemýlila. To by sme prišli do Durres o približne 21:30 a na to, že sme nemali o Albánsku žiadnu predstavu sme ten zvyšok cesty odložili na druhý deň. Povedali sme si, že o 16:00 začneme hľadať ubytko tu v Čiernej Hore a  o 16:03 sme ho už mali. Pôvodne chcel domáci pán 60€ (mimoriadne ovládal super nemčinu) ale napokon mu stačilo aj 50€ za všetkých štyroch a aj to bolo podľa mňa veľa na to, že nefungovala klíma, voda nebola pitná a hygienické podmienky tak na hranici únosnosti pre moju žienku :-))…

Zastávka to bola ale celkom príjemná aj keď more teda nič moc a začal som mať trochu obavu, že ak nás do Albánska nevpustia, budeme dovolenkovať niekde tu… Nuž, ale ráno je múdrejšie večera a tak sme deň zakončili v miestej putike, pri vodnom ihrisku kde sme márne čakali na ohlasovnú atrakciu so „Spidermanom“… Ale kľudne je možné, že sme miestemu „Spidermanovi“ len nerozumeli… Pri jednom poháriku miestneho ružového vínka a jednom „Nikšičkom pive“ sa ale deň celkom príjemne končil…

Druhý deň – konečne v Albánsku

Ráno okolo 8:00 sme zaplatili za izbu majiteľovej žienke, kým domáci pánko ešte spal a uvažovali sme či vôbec tých našich 50 Evrí niekedy uvidí … Naša navigácia si do rána zapamätala počet kilometrov, ale čo bolo horšie aj ten čas trvania cesty.

Ako vidno na obrázku z navigácie cieľ je síce už len 213km, ale vypočítaný čas je stále 4:18. Po pár prejdených kilometroch nastal hneď čas na super zážitok – hlavne pre našich tínedžerov – cesta pokračovala totiž trajektom. Najprv sme tomu nechceli veriť a pokračovali sme po ceste ďalej mimo trajekt ale inej cesty ako cez more nebolo. Lístok na trajekt stál 4,50€ čo nebola taká dráma a čakacia doba sa rovnala len zaplneniu trajektu do posledného miesta, čo bolo maximálne 10 minút…

Trajektovali sme tiež asi 10 minút, ale „morálku“ kolektívu to pozdvihlo do vysoko plusových čísiel. Albánsko sa blížilo a áut pred nami ubúdalo a ubúdalo, až sme zostali sami. Cez cestu prešla občas korytnačka, občas koza … ale žiadne auto. Keď sme boli 700 metrov od hraníc začalo sa to hemžiť žobrajúcimi deťmi čo nebolo práve super lákadlo do krajiny vstúpiť, ale čuduj sa svete bolo tu zrazu aj okolo 20-30 áut z rôznych krajín. Dokonca sme tu zaregistrovali aj jedného Čecha, ktorého tam z nejakého dôvodu otočili. To spustilo moje obavy o voľnom prechode…

Keď sme prišli na rad, colník si zobral naše občianske preukazy a ten jeden pas … logicky z priezviska usúdil, že sme rodina a spýtal sa „Family?“ ja som odpovedal „Yes!“ a potom dačo zabľabotal okolo auta. Moje skúsenosti z iných ciest sú, že netreba dať všetky esá naraz a tak som mu najprv podal iba zelenú kartu, kde nie je napísané, že ide o služobné auto. A stačilo to, rampa sa dvihla a my sme boli zrazu v Albánsku …

Dohodli sme sa, že zastaneme hneď pri prvej reštaurácii a najeme sa. Tak sme aj urobili a v miestnej reštaurácii sme boli jediní hostia. Na jedného hosťa reštaurácie tak pripadalo asi 1,5 čašníka a po uistení sa, že budeme môcť platiť v Eurách a dokonca nám vydajú Leke v kurze 136 (v banke by sme dostali len 135,5) nebolo o čom. Dali sme si 1x grécky šalát, 2x steak a 1x bief a k tomu hranolky. Jedlo bolo super (hlavne môj bief) a spolu s nápojmi a kávičkou to stálo ca 24 €. Posilnení s výrazne lepšou náladou sme pokračovali v ceste. Žobrajúce deti zmizli a postupne mizli aj obavy z tejto neznámej krajiny. Videli sme síce nejaké tie minatrety ale prevažovali kresťanské kostoly, zahalených žien som videl viac v nemeckom Heilbronne ako tu a ľudia sú Albánci úplne super… Žiadny zamračení čiernovlasí fúzači, ale normálne európsky vyzerajúci ľudia a chlapi sú údajne podľa mojej žienky veľmi pekní. My s mojimi synátormi sme si zas všimli, že Albánky tiež nie sú na zahodenie, ale to len postupne opadávali z nás vyfantazírované predsudky …

durrës – preľudnený megarezort

Tak sme teda konečne tu v meste Durrës, alebo po našom Drač. Pokúšam sa do navigácie opäť naťukať tú „Pazhi San Pietro“ ale je to úplne zbytočné. Mýtus o nefungujúcej navigácii ale môžem skoro úplne vylúčiť. Aj mi to propadalo čudné, keď niekto písal, že nefunguje navigácia, veď satelity pokrývajú predsa celú zemeguľu. Problém Albánska je, že je tu výstavba miest a ciest v obrovskom megatempe a preto nie všetky cesty nájdete vo vašej navigácii. Ale 90% miest nájdete úplne spoľahlivo a aj navigácia funguje bez problémov.

Šupli sme to teda na cestu k miestnej „Plazhi“ a zasali sme na prvom voľnom parkovisku. Do troch sekúnd boli pri nás miestni ponúkači všetkého a hneď nám ponúkali od výmeny Eur po hotel s parkovaním a „all inclusive“ pobytom za 40€/noc (pre všetkých štyroch!) po rôzne nepotrebnosti. My sme ale povedali miestnemu vekslákovi, že sa chceme najprv pozrieť na pláž. A to teda bolo ako v Monacu cez preteky F1. Hlava na hlave, lehátko na lehátku a masa ľudí akej sme sa chceli vyhnúť voľbou tejto destinácie. Tak sme miestnemu žolíkovi povedali, že my vlastne hľadáme pláž „San Pietro“ a on to pochopil ako príležitosť a povedal, že za 10€ nás do hotelu „San Pietro“ odvedie…

Ponuku sme neprijali, ale vedeli sme aj to že tu zostať nechceme. Čo sa týka inak jazykových schopností domácich zhrnul by som to takto:

• nemčina     – 0%
• angličtina   – 20%
• taliančina   – 40%
• ruština       – 10%

Takže moja turistická angličtina v kombinácii s vyslovovaním čísloviek v taliančine a tým kúskom ruštiny čo si pamätám na základné dorozumenie postačovalo. Nemení to nič na tom, že sme začali hľadať nejaké to „kľudnejšie“ miestečko. Išli sme teda popri pláži smerom von z mesta Durrës niekoľko kilometrov ale stále sme boli v centre rušného turistického diania. Až po 18km smerom na mestečko Golem sme odbočili na „prašnú“ a našli sme si ubytko a začali si užívať túto krásnu krajinu s prekrásnym morom, dobrými cenami a kopou srandy …

> pokračovanie príbehu