Nuž dlho som hľadal guráž, kým sa podelím o svoj zážitok z našej Loveckej socialistickej reštaurácie. Nechcem nikoho uraziť ani pobúriť a už vôbec nechcem znevažovať podnikanie v oblasti reštauračných služieb, keďže som sám mal kedysi tú česť a viem o čom to je, ale to čo sa nám podarilo za 120 minút zažiť u nás v Loveckej reštaurácii predminulý víkend sa dá len ťažko spracovať dnešným pomerne rozmaznaným pohľadom a očakávaním priemerného zákazníka.

Ale začnime pekne po poriadku…

Keďže bola sobota 15.11.2014 volebná a moja žienka sa nanominovala do volebnej komisie kde počítali hlasy až do polnoci, rozhodli sme sa v nedeľu vypustiť tradičný spoločný obed a navštíviť nejakú tú miestnu reštauráciu. Máme zopár spoľahlivých tutoviek, ale počasie nebolo moc stavané na dlhšie pešie túry tak som zavelil smer Lovecká reštaurácia, ktorá je pomerne blízko k nám a z rečí a histórie má akési polonoblesné postavenie v mysliach obyvateľov nášho mestečka. Nuž uznávam – mýlil som sa…

Prvá podozrivá vec hneď po vstúpení do reštaurácie v nedeľu na obed bola skutočnosť, že sme tam boli jediní hostia. No ale tak mohlo to byť počasím, takže sme sa pekne usadili za masívny stôl a čakali na obsluhu. Mal som chvíľku času porozhliadať sa po interiérových nuansách tohoto zariadenia a veru socializmus tu má teda pevné korene musím povedať. Pod stropom znížený podhľad tvorený dreveným asi borovicovým štvorcovým roštom 30×30 cm morený a nalakovaný bezfarebným lakom vo vysokom lesku. Pomedzi raster bol bohato ovinutý umelý brečtan v zodpovedajúcej farbe RAL 6032. Po stenách nechýbali v 80.-tich rokoch vypreparované zvieratá všetkých druhov a veľkostí ako v Noemovej arche. Stav zodpovedal veku, ešteže to ten brečtan čiastočne prekryl a teda zrejme aj zachránil. Rovnako na stoloch boli vkusné vázičky s poľovníckym motívom a umelým karafiátom cyklamenovo-ružovej farby. Deťom sa zapáčila aj skalka s jazierkom nasvietená s meniacim sa farebným osvetlením. No ale už boli na stole jedálne lístky a prišiel čas si niečo objednať…

Boli sme len štyria, nakoľko najstarší a plnoletý bol chorý s prísnou diétou doma, a služobne najmladší zverenec bol tento predĺžený víkend u svojej mamy. Nie je veľmi podstatné čo sme si dali, bola to viac-menej klasika, nejaký ten vyprážaný syr, rezeň, krokety a ja som využil čaro lokality a dal si jelenie medailóny. Podstatnejšie bolo to, že obsluhujúca ustráchaná slečna si to pri našom stole zapisovala tak dlho, že som čakal po ukončení zápisu minimálne recept na tie medailóniky … recept nebol, nevadí … počkáme pokecáme. Na ulici svietila reklama na Pilsner-Urquell tak reku jeden reznem. Ženička mala na výber z dvoch vín (červené a biele) a ja som sa žiaľ musel uspokojiť len s fľaškovou verziou pivečka. A tak sme teda čakali a v hrobovom tichu sa aj naše neformálne pokecanie rozliehalo ako v opustenom chráme. Počas čakania ma mierne znepokojilo keď z kuchyne vykukol kuchár, či sme ešte tam. Keď nám priniesla tá ustráchaná osoba bažantiu polievku omylom mi šľapla na nohu … hihi … normálne sa ospravedlnila, takže žiadny problém. Horšie bolo keď našeho prostredného pubiša polievkou obliala. Bolo jej to hlúpe, tak jemu sa už radšej ani neospravedlnila, miesto toho mu zobrala zo stola jeho servítku a začala mu utierať tanierik pod miskou s polievkou, kam sa časť polievky vyliala. Chuť jedla bola podľa mňa v pohode i keď teenageri mali už negatívny postoj. Druhé jedlo bolo teda na riadne veľkých štvorcových tanieroch a jedna porcia bola tak pre 1,5 osoby. Krokety v takom poňatí ako v tejto reštaurácii som videl prvý raz v živote, no opäť sa na chuť nemôžem sťažovať. Bolo to normálne, žiadna Michelínska hviezda, ale ani IS-ka na Kramároch.

Samozrejme, že sme všetko nepojedli, načo boli v tejto reštike evidentne pripravení, lebo hneď nám slečna ponúkla zabalenie jedla zo sebou. Moja ženička mi už všemožne naznačovala, že chce čím skôr vypadnúť tak som teda poprosil účet. To, že sú ceny vyššie ako inde som vedel z tej noblesnej povesti, ale to že tam nemajú registračnú pokladňu ma ani nenapadlo. Priniesli mi paragón, aký som naposledy videl v 1983-ťom v papiernictve, keď som kupoval redis pero a tuš na výtvarnú do ĽŠU (Ľudovej školy umenia). Moja žienka už bola v obrátkach ako F1 pred štartom a čakal som kedy zhasnú všetky červené, ale ovládla sa, predsa len po prebdenej noci chýbalo tých pár koní na riadny štart.

Keď sme konečne vyšli von, síce trochu zmätení, pokúsil som sa to celé obrátiť na srandu. A reku ideme hodnotiť od najmladšieho po najstaršieho. Hodnotili sme všetci 4 rovnaké veci:

• prostredie
• jedlo
• celkový dojem
• odporučil by som túto reštauráciu známemu

Na výber bolo 1-10 bodov pričom 10 bolo za maximálnu spokojnosť a 1 logicky za najmenšiu spokojnosť. Výsledky si asi viete domyslieť. Spomeniem len, že len v štvrtej otázke získala od všetkých zhodne 0 bodov (hmm … smutné). Nikdy by som nečakal že 25. rokov voľného trhu a konkurencie na Slovensku nechá prežiť niečo takéto. Symbolické je aj to, že hneď v susedstve tejto „reštaurácie“ je cintorín… a možno raz na cintoríne posunú plot a tejto tragikomédie bude koniec…

Aj keď žijeme v relatívne logicky usporiadanom svete, kde platia fyzikálne zákony, stále sa nájde niečo, čo prekvapí nie len nás laickú verejnosť ale aj vedcov. Do tejto kategórie parí napríklad let čmeliaka, mravec nesúci bremeno niekoľkonásobne väčšie a ťažšie ako je on sám, oživenie utopenej muchy ak ju posypeme kuchynskou soľou, zázračné uzdravenie futbalistu Neymara z FC Barcelona po smrteľnom kŕči, ktorý dostane vždy keď sa k nemu priblíži hráč súpera bližšie ako na 40cm a pod…

Chýbajúca gravitácia

Nechcem aby ste teraz začali topiť muchy, tie nechajte lastovičkám a pavúkom, proste tomu verte alebo neverte. Chcem písať o inom nevysvetliteľnom jave, ktorý môžeme denne pozorovať v našej rovinatej oblasti. Sú to naši dôchodcovia na bicykloch. Jednak si pamätám ako sa moja starká z Banskej Štiavnice na tom smiala, keď videla prvýkrát naše babky a dedkov na bicykloch. Jednak sa jej zdal vtipný samotný ten obraz, no nechápala ani samotný zmysel ich pohybu na bicykli, keďže pešo by hádam došli do cieľa svojej cesty skorej. A to je práve tá  nevysvetliteľná schopnosť – udržať rovnováhu pri minimálnej možnej rýchlosti na bicykli. Je to akýsi nový druh orbitálnej rýchlosti, ktorý je možné získať podľa mňa len vekom. Schválne si všimnite seniorov (musia mať však minimálne 65+) akým spôsobom sa pohybujú na bicykloch. Už samotné nasadanie na bicykel je hodné obdivu.

Minule sme videli s mojou žienkou staršiu pani nasadajúcu na bicykel nasmerovaný do jediného kopčeka v našom malom meste smerom na kostol. Pani tlačiaca bicykel cez prechod pre chodcov pri pošte, zistila že má ešte chvíľu času do omše a teda sa rozhodla miesto tlačenia bicykla do kopca (čo by zvládla asi za minútku) naň vysadnúť a odviezť sa (cestu bicyklom odhadujem na 4-5 minút). Nasadanie na bicykel prebiehalo klasickým spôsobom – bicykel po pravej strane, ľavá noha na ľavý pedál, mierne poskakovanie na pravej nohe, ktorá je medzi telom a bicyklom, poskakovaním na pravej nohe vyvinula práve tú minimálnu orbitálnu rýchlosť asi 0.015 km/h a keď sa už pôsobením gravitačnej sily chcel bicykel zastaviť, tetuška šikovne naskočila a prestrčila pravú nohu na pravý pedál a hybaj do kopca. Neuveriteľné až obdivuhodné, akoby tam pôsobila nejaká neznáma doposiaľ neobjavená fyzikálna veličina.

Neodporúčam vám to skúšať!

Ak si chcete zachovať svoje zdravie a nechcete otestovať pevnosť konštrukcie rámu vašeho farádu – neskúšajte to! Je totiž takmer nemožné na našich moderných bicykloch s prevodmi niečo také dokázať. I keď logika opäť káže opak, skutočne si všimnite že seniorské bicykle nemajú žiadne prevody a brzdia dnes už takmer nepoznaným spôsobom – otáčaním pedálov proti smeru jazdy. Perličkou je aj využívanie rôznych prídavných košíkov, úložných plôch, či na kolene zhotovených zlepšovákov – napríklad na upevnenie francúzkych barlí. Udržať balans na tak nerovnomerne zaťaženom bicykli je obrovské umenie a ak k tomu pripočítame ešte cez riadidlá prevesené igelitky, musíme jednoducho kapitulovať.

Upss

My sme si raz s našimi deťmi dali u nás na jazerách súťaž v čo najpomalšej jazde na bicykli. Máme tam vedľa chodníka také betónové zábrany proti autám uložené v pravidelných vzdialenostiach asi 2m od seba. Úlohou bolo prekľučkovať medzi nimi na bicykli slalomom bez položenia nohy na zem. Na prvý pohľad ľahká úloha, ale realita tvrdá. Z detí to nezvládol ani jeden i keď prehodili na „horský režim“. Pointa bola práve v tej absolútne pomalej a rovnomernej jazde, ktorú som na moje prekvapenie zvládol iba ja na najväčšom bicykli…

…že by už prichádzal môj čas ?