Aj keď chodíme s mojou ženičkou najčastejšie do kina Polus v Bratislave, pre tento „menej náročný“ film som zvolil naše vidiecke kino Mier. Po náročnejšom filme „12 rokov otrokom“, sme si chceli trošku oddýchnuť a uvoľniť sa. Zo všetkých strán sa na tento film hrnula len kritika, vraj veľká sprostosť a škoda peňazí a nerežírovala to ani šibnutá Chytilka. Na takéto reči väčšinou nedám a rád si spravím hlavne na kultúru a umenie svoj názor. Podľa môjho predsavzatia recenzovať všetko čo si kúpim v hodnote nad 50 €, by som o tomto filme vôbec písať nemal, keďže vstupné stálo len 8 €, ale musím povedať že ma zaujal vo Všechnopárty na českej televízii práve rejžo Robert Sedláček. No a sklamaný som nebol …

Už jednotka bola zo začiatku neprijatá hlavne puritánskejšou časťou obyvateľstva, keďže bola nadávka v názve, no napokon sa z nej stal kultový film, z ktorého niektoré hlášky do dnešných čias kolujú ulicami. Nebudem tu popisovať dej filmu, ale myslím že dej presne zodpovedá realite starnúceho Bohuša. Mne tam nepasovala len tá protialkoholická liečebňa a polepšenie sa  – inak ok. Ale písať chcem hlavne o nás divákoch tohoto filmu. Vidiecke kinečko nesklamalo … Už len to, že bežná návštevnosť v našej obci, sorry meste ;-) sa pohybuje tak do 20 ľudí,  a teraz som normálne čakal v rade a v podstate som bol rád že som nejaké lístky zohnal. Film mal začať o 18.00 hod. no pre veľký záujem divákov, nestíhala pani dohodárka na dôchodku vydávať lístky, sme začínali až o 18.13. Keď sme sa teda konečne usadili na neustále búchajúcich samovyklápacích sedadlách a krátky šot nás uistil že vymoženosť Dolby zvuku je aj v našom kine Mier, mohli sme začať. Teda film začal, my ešte nie, pretože za mnou sedeli nejakí dvaja starí priatelia s manželkami, ktorí sa zrejme dlhšie nevideli, lebo si rozprávali pomaly celé životopisy od skončenia strednej školy. Sedeli systémom chlapi pri sebe a manželky z vonkajšej strany. Dozvedel som sa takmer všetko o výrobe dlažby a viac-menej úspešnom podnikaní kolegu za mnou. Pred nami sedel zasa týpek, ktorý neustále telefonoval, no nie že by len hovory prijímal, on sa v pohode nezdráhal aj telefonovať. Kino začalo sledovať film až keď padlo prvý krát „k***a!“ – to sa začali všetci ako na povel hurónsky smiať. Nejaká tridsaťročná pani s miernou nadváhou a oneskorenou pubertou sa smiala dokonca tak hlasno, že celé kino sa v priebehu filmu smialo viac na jej smiechu, ako na Bolkovom humore. Celkovo to boli nárazy výbuchov a voľnej debaty. Platila zásada akoby to bolo zapracované priamo do scenára: veľký celok/celok = voľná debata, predstavenie bombastických podnikateľských zámerov, telefonáty, odbehnutie na WC (najprv miestny fešáci, s minútovým oneskorením za nimi miestne devy); detail/veľký detail/dialógy = stíšenie kina, maximálna pozornosť divákov; vulgarizmy/hlavne slovíčko „k***a!“ = obrovské výbuchy smiechu, hodnotené hlasitými poznámkami „to bolo dobré!“ + smiech spomínanej pani s oneskorenou pubertou. Záverečná klasika, kino sa rozsvieti a ľudia odchádzajú už 0,1 sek. pred prvým riadkom titulkov (toto sa ale deje aj v Poluse) takže ak sedíte na kraji a náhodou máte záujem vedieť nejaké detailíky z titlkov máte smolu – dav vás nemilosrdne zvalcuje…

Napriek všetkému som rád, že sme na tomto filme boli a teší ma aj to, že sme boli v našom malom alebo lepšie povedané malomestskom kine. Na vážnejší žáner predsa len pôjdem do toho Polusu, ale oddychovečky v pohode u nás doma. Reči o tom ako Havlová zle hrala a ako zle vyzerala, a že to bolo trapné, nasilu svedčia len o tom, že niekto celú tú srandu režiséra Sedláčka nepochopil. Mne sa film páčil, dokonca bol miestami vyložene dojímavý (podľa mňa) a snáď mi aj vbehla zablúdená slzička do očú. Ale to som ja. Ty si ty a určite nech si ktokoľvek sa na tomto filme zabavíš. Neodporúčam film sťahovať a pozerať ho individuálne za monitorom počítača, zmizne tak čaro spolusediacich kultúrnych spoluobčanov, ktorí k takémuto filmu proste patríme…