Pôvodne som chcel túto kapitolu nazvať Albánsko – Kuba Európy, ale predsa len je to Albánsko niekde inde ako Kuba. Kým sa dostaneme na túto nádhernú pláž, vrátim sa do predmestia mesta Drač, kde sme po asi 18km zabočili na „prašnú“ a začali hľadať ubytko (viac o samotnej ceste je v článku – Albánsko naslepo – cesta tam ).
slušné ubytovanie za babku
Celou cestou z mesta Drač nás sprevádzali americké názvy pláží a hotelov, prechádzali sme okolo „Ria“, „Manhattanu“, „Floridy“ aby sme skončili na „Miami Beach 2“. Cesta k pláži bola síce bez asfaltu, ale bez problémov tam prešli aj autobusy. Zaparkovali sme na provizórnom parkovisku a zbadali sme nádherné apartmánové vilky, ktoré ale podľa miestneho (nie veľmi ochotného) správcu boli všetky obsadené. Aj keď som mu neveril ani slovo išli sme na najbližší trh so všetkým možným a predavača plážových somariniek sme sa opýtali na bývanie.
Celá komunikácia prebiehala jednoslovne. Môj ksicht so zdvihnutým obočím a jednoslovnou otázkou:
„Apartments ?“
čo na tretí krát zrejme týpek pochopil, lebo sa chopil svojej predpotopnej Nokie a niekam volal. Do asi 6 minút nám ukázal nízku európsky vyzerajúcu ženičku, ktorá nám naznačila, že ju máme nasledovať. Za najbližším rohom stál pomerne nový (ako všetky naokolo) apartmánový asi 4-poschodový dom, kde nám ukázala na prízemí voľný bejváčik. Išlo o minibytík s 1 spálňou a spojenou obývačkou s kuchynským kútom + hygienický kútik. V spálni boli pôvodne 3 postele, čo ale táto energická minižienka ihneď zorganizovala tak, že jednu posteľ zo spálne šupla k druhej v obývačkokuchyni. Pre mojich mladých bolo zas rozhodujúce, že bytík ponúkal aj Wi-Fi, ktorá fungovala spoľahlivo jedine a našťastie práve v ich izbe.
Vyjednávanie o cene bolo aj vďaka jazykovej bariére veľmi krátke. Tetuška naťukala do kalkulačky na telefóne sumu 20€ /noc pre všetkých, to vynásobila číslom 8, ktoré sme chceli ostať. Vyšlo jej teda 160€, čo som ja už viac-menej len z roztopaše vymazal a prepísal na 150€ s čím rada súhlasila. Izby boli čisté rovnako ako čerstvo prezlečené postele (ktoré nám mimochodom počas pobytu domáca pani 1x aj vymenila – čo nebýva zvykom napr. v Chorvátsku), len ten hygienický kútik bol na prvý pohľad neprívetivý. Bolo to spojené WC, bidet, umývadlo a sprcha. Vďaka miniatúrnemu pôdorysnému tvaru sa ale pri sprchovaní WC celé osprchovalo vodou. Na WC aj keď čistom chýbala doska, čo sa nám teda stalo v Albánsku viac-krát, takže sme ho používali buď „na lyžiara“, alebo sme použili spoločné WC na chodbe (tam bola aj doska) alebo tie v miestnych pizzérkach…
lokálna pláž plná komercie
Hneď po vybalení sme sa šli konečne okúpať na miestu pláž, cestou nás ale naša domáca zastavila a dokalkulovala za susedné strážené parkovisko 1,5€/noc čím sa v podstate dostala na pôvodnú sumu :-)).
Aj keď na pláži bolo o poznanie menej ľudí ako v Drači, bolo to na mňa stále trošku moc a hlavne bez preháňania každých 5 minút chodili miestny ponúkači ponúkajúci:
„Mistra, Kikirik, Kaffe, Red Bull, Birra !!!“
…ale mali aj iné veci :-))) – no na nervy to liezlo dosť. Dvojlehátko stálo na celý deň 300 Lekov (2,20€) a bolo tu všetko čo v modernej prímorskej destinácii nesmie chýbať. Bary a reštaurácie so živou hudbou, obchodíky so všetkým na čo ste zvyknutí doma (Nestlé, Algida, Coca-Cola či Kit-Kat proste dorazili aj sem), rôzne atrakcie (padáky a banány ťahané loďkou, skútre, tetovanie, portréty na počkanie a tak ….). Ja moc plné pláže neobľubujem, ale kvôli naozaj kvalitným službám sme tu bývať ostali a chodili sme tu pravidelne aj na raňajky (asi 50m od nášho ubytka bola super rodinná pekáreň) a na večeru sme zakotvili tiež vždy v niektorej z miestnych reštaurácií. Ceny sú v Albánsku naozaj viac než priaznivé. Ranná kávička vo dvojici (rozumej dvojitá „Kafé Grande“ + vychladená minerálka k tomu) stála pre dvoch 150 Leka (1,10€), najdrahšia večera (pizza, steaky, pivo, cola, káva a všetko na čo sme mali všetci štyria chuť) nás stála dokopy všetkých štyroch 3500 Leka (25,74 €) v priemere sme ale platievali tak okolo 2200-2500 Leka (16,18€ – 18,38€). Zámerne to píšem do haliera, lebo hneď v prvý deň som si všimol, že miestnych kellnerov dosť urážali tringelty. Keď som im prestal dávať sprepitné bolo všetko v najlepšom poriadku…
nezničiteľná pani domáca, prezývaná našimi mladými pitbull
Cestou z lehátka nás už na konci pláže čakala naša pani domáca s neterou, ktorá vedela ako-tak po anglicky, aby nás zoznámila s miestnymi pomermi. Zobrala nás do jednej z 1000-cich reštaurácií a predstavila nás čašníkom s tým, že sme síce turisti ale „jej turisti“ takže nech nás neklamú pri účtovaní. Prvé dni sme ju poslúchli, ale potom sme už aj tak labzovali kade-tade a neoklamali nás nikde. Panička nám bola hlavne v prvý deň neustále v pätách a stále sa vypytovala či sme spokojní s ubytovaním. Dala nám k dispozícii vlastnú práčku, nosila nám jedlo, ktoré práve varila a aktívne komunikovala, napriek tomu že nevedela žiaden jazyk. Raz nás čakala s figami, plnenou paprikou, nejakým zeleninovým gulášom, inokedy s fotoaparátom, kde nám ukázala samu seba odfotenú v Bratislave na Korunovačnej slávnosti … svet je proste malý :-)))
Za ubytko sme sa rozhodli zaplatiť až na koniec, takže domáca pani mierne znervóznela, keď sme začali chodiť na celodenné výlety na nádherné pláže a vracali sme sa až večer po tme. Akurát v prvý takýto výletný deň nám sľúbila väčší bytík, ale tým že sme sa zrdžali dlho preč ho medzičasom prenajala niekomu inému. Nám to ale vôbec nevadilo. Napriek dorozumievaniu sa rukami-nohami sme sa dozvedeli že má pani 61 rokov, jej muž je elektroinžinier, dedo bol z Petrohradu a je ortodoxného vyznania. S jej mužom sme sa snažili tak trochu aj politizovať a paradoxne si oni mysleli o nás, že máme u nás veľký problém s utečencami a moslimami. Médiá proste výrazne deformujú tento svet. Starý pán manžel sa je v 63 rokoch šťastný dôchodca a údajne by mal dostať zlatú medailu za spolužitie so svojim „pitbullom“, s čím by sa teda dalo celkom súhlasiť ;-)
náhodný objav skutočného raja
Keď sme už vedeli, že by sme sa radi kúpali trošku mimo turistov, to bol inak aj hlavný dôvod návštevy Albánska vyrazili sme smerom na juh asi 80 km riadiac sa čisto pocitmi a rôznymi fotografiami na Googli. Keď sme zacítili už tú správnu rovnobežku zišli sme z hlavnej cesty smerom k moru. Asi 7 km od pláže sme už našli to pravé turistami nepoškvrnené Albánsko. Museli sme ho ale skutočne hľadať a cielene sa vyhnúť rozvinutým oblastiam.
Keď sme už boli na konci asfaltky cesta prešla postupne z prašnej do pieskovej a chvíľku som sa cítil ako na Dakare. Nenápadne vyzerajúca tabuľka ma naviedla na to správne miesto, ktoré nenájdete v ponuke žiadnej cestovky – Pláž v Darëzezë e Re pri bare Ridet, alebo Ridel. Asi by som nemal ani uvádzať GPS súradnice tejto nádhery, aby ostala čo najdlhšie v tejto podobe.
Na fotografiách je križovatka, kde sme sa len tak rozhodli zabočiť vľavo, parkovanie v piesku priamo pri pláži, o hudobnú atmosféru sa postarali 2 repráky v kreslách, môj pohľad z lehátka, naše miestečko a príjemný chládok v jedinom, ale zato perfektnom bare priamo pri pláži, kde som jedol zatiaľ najlešie pripravenú rybu v mojom živote. Fotografie sú robené cez deň čo vidno podľa tieňa, teda žiaden podfuk fotený ráno o piatej bez turistov a o desiatej nie je kam položiť osušku… Takto si ja predstavujem oddych pri mori. Jediný pocit preplnenosti sme mali v nedeľu, keď tu boli asi všetci obyvatelia okolitých dediniek, ale stále sa to nedá porovnať s Chorvátskom či Talianskom. V iný deň prišiel minibus s mladými plážovými volejbalistkami a priamo pri tejto sieti na pláži mali tréning s mierne nervným trénerom. Pohľad to však nebol nepríjemný a mať takúto 9999K telku v 4Dx zadarmo s babským plážovým volejbalom… no proste paráda!
Keďže sme my ale taká vlnomilná família, jeden deň sme predsa len išli hľadať ešte niečo iné ako túto nádheru, kde boli síce vlny vporiadku, ale čo keď budú niekde inde ešte lepšie… Boli, ale aj tak sme sa napokon vrátili sem :-)))
nedeľa – deň pánA V TIRANE
Cestou na „našu pláž“ sme si povšimli viacero katolíckych kostolov, v podstate ich bolo v Albánsku vidno viac ako mešity aj keď podľa rôznych Wiki informácií by tu malo žiť od 56 do 70% moslimov. Keďže sme kresťania rozhodli sme sa v nedeľu ísť do kostola na omšu do hlavného mesta Tirana. Kukol som v opäť vševedúcom Googli na nejaký ten katolícky kostol v Tirane, ktorý navigácia smozrejme tentkorát bez najmenších problémov našla a hajde tam. Zaparkovali sme kúsok od kostola v takej zvlášnej úzkej uličke (neskôr sme zistili, že priamo pri kostole je veľké parkovisko) a peši sme sa pobrali na omšu meškajúc asi 5-6 minút. Kostol Kisha e zemrës së shenjtë të Krishtit čiže Kostol božského srdca Ježišovho bol moderný a na moje prekvapenie plný mladých ľudí. Nerozumeli sme síce nič, ale miestny farár bol veľmi zábavný. Počas svojej kázne veľmi výrazne gestikuloval a pomáhal si rôznymi zvukovými prejavmi ako pohvizdovanie, hlasitý smiech, tlieskanie či napodobňovanie rôznych postáv z čítania. Zaujímavé bolo aj to že hocikedy ukázal na niekoho v pléne a niečo sa ho opýtal. Odmenou za odpoveď bol niekedy potlesk, niekedy smiech a pri niekorých sa rozpútala aj spoločná diskusia … zaujímavé…
Keď už sme navštívili tú Tiranu, tak sme zašli pozrieť aj miestny monument národného hrdinu Juraja Kastriotiho Skanderbega, ktorý nebol zas až taký monumentálny ako sa javil na fotografiách po internete. Dosť podstatnú spomienku na tento monument mali ale moje krémové trojštvrťové nohavice, ktoré pri preskoku múrika k monumentu, kvôli tomu správnemu záberu, napriek totálnemu teplu a slnečnu pokrylo čierne blato. Neviem či to tam hodinu pred preskokom polievali, ale ostal som zaprasený od členkov po chrbát. Tým pádom sa aj chodenie po Tirane obmedzilo len na nakúpenie suvenírov, magnetiek a cestou k autu sme si dali aj miestnu zmrzlinu. Tu už sprepitné problém nebolo – hold civilizácia.
Zaujímavá v Tirane, ale to vlastne aj v celom Albánsku je doprava a miestne zvyklosti pri šoférovaní, viac o tom popíšem v záverečnej časti. K doprave v Tirane snáď už len toľko že hlavná dopravná tepna je 6-prúdová cesta, ale pri odbočení do niektorej z uličiek, kam vás vedie navigácia sa môže stať, že okrem osobného auta tam na šírku už nevôjde ani cyklista. Inak je tam celkom zaujímavá aj tá modernejšia architektúra, ktorá dotvára Tiranu na úplne normálne štandardné európske mesto.
Dopoludnie v civilizovanej Tirane sme poobede veľmi radi vymenili za „našu“ pláž …
[…] > pokračovanie príbehu […]