Tak konečne dorazil synátor z brigády a my finalizujeme balenie a kým sa mladý osprchuje dopíjame poslednú kávičku. Vo finále sme zistili, že najmladší člen posádky niekde stratil zdravotný preukaz – tak som urobil pre istotu PrintScreen čísla jeho poistnej zmluvy so Všeobecnou … (viac o príprave na cestu v časti: Albánsko naslepo – prípravná fáza)

Okolo tej 0:30 už sedíme v aute a pokúšam sa asi 10 minút naťukať cieľ našej cesty – pláž San Pietro v Albánsku. Samozrejme navigácia takýto cieľ nepozná, tak som to vzdal a naťukal tam Durres – najbližšie väčšie mesto pri cieľovej pláži a vyrážame. Na poslednej OMV v Bratislave dotankujeme pred cestou a moja tvrdohlavosť opäť začala preťukávať cieľ na tú „Plazhi San Pietro“ – opäť márne – proste v autonavigácii to nie je také jednoduché ako v Googli. Nevadí – pôjdeme teda do Durres a tam sa uvidí – stále nemáme istotu či nás vôbec pustia cez hranice…

Voľba trasy cez Chorvársko sa neskôr ukázala ako ideálna voľba, ale nie kvôli tomu moru, to sme prakticky celú cestu nevideli. Výhodou sa ukázalo cestovanie v rámci krajín EÚ, ktoré ušetrí viac času ako o 100km kratšia trasa mimo EÚ. Cesta ubiehala super rýchlo, keďže sme nešli v tých hlavných časoch presunu ostatných Slovákov a Čechov, Nemcov, Rakúšanov a iných morachtivých národov. Na moje prekvapenie sme videli cestou dosť dopravných nehôd aj keď cesta bola prázdna a počasie na cestovanie ideálne. Mierne popršalo čo auto príjemne prirodzene ochladzovalo namiesto klímy a južnejšie nám už svietilo Slnko. Kto so mnou niekedy niekam cestoval vie, že časté zastávky nie sú mojou silnou stránkou a tak ma vždy poteší, keď posádka auta zaspí a ja si môžem užívať ubiehajúce kilometre. O priebehu a rýchlosti presunu najlepšie svedčia SMS-ky od môjho operátora …

čierna hora – čas na prestávku

Cesta prebiehala super hladko a okolo tej 15:19 sme prekročili hranicu Čiernej Hory. Prechod hranicou do Čiernej Hory už začal naznačovať, že opúšťame vyspelé krajiny EÚ a po prvý krát sa neuspokojili na hraniciach s našimi ID kartami a tým jedným pasom, ktorý mal náš najlmladší člen posádky. Tento jediný pas nám neskôr spôbil asi najväčšie problémy cez celú dovolenku… Prvý krát pýtali aj papiere od auta, ale problém s tým nebol žiadny, akurát prejazd cez hranicu už nebol hladký, ale s miernym pozdržaním…

Cestou sme zablúdili len jeden jediný raz, keď naša navigácia z ničoho nič pridala k cieľu 400km!? nechápem čo sa stalo, ale po prestávke u miestneho pekára sa po opätovnom naštartovaní auta cieľ vzdialil o 400km. Tak sme sa museli asi 40 km vrátiť späť k hlavnej pôvodnej trase. Celkovo ako doporučenie k navigácii v južnejších oblastiach Balkánu nedoporučujem dávať voľbu „najrýchlešia trasa“ – je to úplne zbytočné, pretože tam sa aj po rýchlostných cestách a diaľnichiach jazdí okolo 80km/h a voľbou „najkratšia trasa“ alebo „ekologická trasa (ak to vaša navi ponúka)“ prídete k cieľu určite rýchlejšie. Dosť veľkým sklamaním pre mňa bola offline mapa stiahnutá z Googlu. Samozrejme – nefungovala! Dôvod? Chcela sa tá pôvodná uložená deň predtým aktualizovať a to sa bez inernetu nedalo a mapa teda neukázala nič! Toto platilo len pre tablet iPad mini – neskôr som si stiahol offline mapu do môjho iPhonu 5s kde to už išlo… Neviem kde urobili soudruzi v Googli chybu, ale pre slabšie nátury by to bol asi riadny prúser…

No po prejdení tých 1200km aj s tou miniobchádzkou som začal špekulovať o nejakej tej prestávočke na prenocovanie. Neponáhľali sme sa nikam a sily netreba preceňovať aj keď bol cieľ už iba 213km ale podľa prepočtu navigácie to malo trvať 4 hodiny a 18 minút !!! A verte, že sa tá mimochodom super navigácia „Columbus“ nemýlila. To by sme prišli do Durres o približne 21:30 a na to, že sme nemali o Albánsku žiadnu predstavu sme ten zvyšok cesty odložili na druhý deň. Povedali sme si, že o 16:00 začneme hľadať ubytko tu v Čiernej Hore a  o 16:03 sme ho už mali. Pôvodne chcel domáci pán 60€ (mimoriadne ovládal super nemčinu) ale napokon mu stačilo aj 50€ za všetkých štyroch a aj to bolo podľa mňa veľa na to, že nefungovala klíma, voda nebola pitná a hygienické podmienky tak na hranici únosnosti pre moju žienku :-))…

Zastávka to bola ale celkom príjemná aj keď more teda nič moc a začal som mať trochu obavu, že ak nás do Albánska nevpustia, budeme dovolenkovať niekde tu… Nuž, ale ráno je múdrejšie večera a tak sme deň zakončili v miestej putike, pri vodnom ihrisku kde sme márne čakali na ohlasovnú atrakciu so „Spidermanom“… Ale kľudne je možné, že sme miestemu „Spidermanovi“ len nerozumeli… Pri jednom poháriku miestneho ružového vínka a jednom „Nikšičkom pive“ sa ale deň celkom príjemne končil…

Druhý deň – konečne v Albánsku

Ráno okolo 8:00 sme zaplatili za izbu majiteľovej žienke, kým domáci pánko ešte spal a uvažovali sme či vôbec tých našich 50 Evrí niekedy uvidí … Naša navigácia si do rána zapamätala počet kilometrov, ale čo bolo horšie aj ten čas trvania cesty.

Ako vidno na obrázku z navigácie cieľ je síce už len 213km, ale vypočítaný čas je stále 4:18. Po pár prejdených kilometroch nastal hneď čas na super zážitok – hlavne pre našich tínedžerov – cesta pokračovala totiž trajektom. Najprv sme tomu nechceli veriť a pokračovali sme po ceste ďalej mimo trajekt ale inej cesty ako cez more nebolo. Lístok na trajekt stál 4,50€ čo nebola taká dráma a čakacia doba sa rovnala len zaplneniu trajektu do posledného miesta, čo bolo maximálne 10 minút…

Trajektovali sme tiež asi 10 minút, ale „morálku“ kolektívu to pozdvihlo do vysoko plusových čísiel. Albánsko sa blížilo a áut pred nami ubúdalo a ubúdalo, až sme zostali sami. Cez cestu prešla občas korytnačka, občas koza … ale žiadne auto. Keď sme boli 700 metrov od hraníc začalo sa to hemžiť žobrajúcimi deťmi čo nebolo práve super lákadlo do krajiny vstúpiť, ale čuduj sa svete bolo tu zrazu aj okolo 20-30 áut z rôznych krajín. Dokonca sme tu zaregistrovali aj jedného Čecha, ktorého tam z nejakého dôvodu otočili. To spustilo moje obavy o voľnom prechode…

Keď sme prišli na rad, colník si zobral naše občianske preukazy a ten jeden pas … logicky z priezviska usúdil, že sme rodina a spýtal sa „Family?“ ja som odpovedal „Yes!“ a potom dačo zabľabotal okolo auta. Moje skúsenosti z iných ciest sú, že netreba dať všetky esá naraz a tak som mu najprv podal iba zelenú kartu, kde nie je napísané, že ide o služobné auto. A stačilo to, rampa sa dvihla a my sme boli zrazu v Albánsku …

Dohodli sme sa, že zastaneme hneď pri prvej reštaurácii a najeme sa. Tak sme aj urobili a v miestnej reštaurácii sme boli jediní hostia. Na jedného hosťa reštaurácie tak pripadalo asi 1,5 čašníka a po uistení sa, že budeme môcť platiť v Eurách a dokonca nám vydajú Leke v kurze 136 (v banke by sme dostali len 135,5) nebolo o čom. Dali sme si 1x grécky šalát, 2x steak a 1x bief a k tomu hranolky. Jedlo bolo super (hlavne môj bief) a spolu s nápojmi a kávičkou to stálo ca 24 €. Posilnení s výrazne lepšou náladou sme pokračovali v ceste. Žobrajúce deti zmizli a postupne mizli aj obavy z tejto neznámej krajiny. Videli sme síce nejaké tie minatrety ale prevažovali kresťanské kostoly, zahalených žien som videl viac v nemeckom Heilbronne ako tu a ľudia sú Albánci úplne super… Žiadny zamračení čiernovlasí fúzači, ale normálne európsky vyzerajúci ľudia a chlapi sú údajne podľa mojej žienky veľmi pekní. My s mojimi synátormi sme si zas všimli, že Albánky tiež nie sú na zahodenie, ale to len postupne opadávali z nás vyfantazírované predsudky …

durrës – preľudnený megarezort

Tak sme teda konečne tu v meste Durrës, alebo po našom Drač. Pokúšam sa do navigácie opäť naťukať tú „Pazhi San Pietro“ ale je to úplne zbytočné. Mýtus o nefungujúcej navigácii ale môžem skoro úplne vylúčiť. Aj mi to propadalo čudné, keď niekto písal, že nefunguje navigácia, veď satelity pokrývajú predsa celú zemeguľu. Problém Albánska je, že je tu výstavba miest a ciest v obrovskom megatempe a preto nie všetky cesty nájdete vo vašej navigácii. Ale 90% miest nájdete úplne spoľahlivo a aj navigácia funguje bez problémov.

Šupli sme to teda na cestu k miestnej „Plazhi“ a zasali sme na prvom voľnom parkovisku. Do troch sekúnd boli pri nás miestni ponúkači všetkého a hneď nám ponúkali od výmeny Eur po hotel s parkovaním a „all inclusive“ pobytom za 40€/noc (pre všetkých štyroch!) po rôzne nepotrebnosti. My sme ale povedali miestnemu vekslákovi, že sa chceme najprv pozrieť na pláž. A to teda bolo ako v Monacu cez preteky F1. Hlava na hlave, lehátko na lehátku a masa ľudí akej sme sa chceli vyhnúť voľbou tejto destinácie. Tak sme miestnemu žolíkovi povedali, že my vlastne hľadáme pláž „San Pietro“ a on to pochopil ako príležitosť a povedal, že za 10€ nás do hotelu „San Pietro“ odvedie…

Ponuku sme neprijali, ale vedeli sme aj to že tu zostať nechceme. Čo sa týka inak jazykových schopností domácich zhrnul by som to takto:

• nemčina     – 0%
• angličtina   – 20%
• taliančina   – 40%
• ruština       – 10%

Takže moja turistická angličtina v kombinácii s vyslovovaním čísloviek v taliančine a tým kúskom ruštiny čo si pamätám na základné dorozumenie postačovalo. Nemení to nič na tom, že sme začali hľadať nejaké to „kľudnejšie“ miestečko. Išli sme teda popri pláži smerom von z mesta Durrës niekoľko kilometrov ale stále sme boli v centre rušného turistického diania. Až po 18km smerom na mestečko Golem sme odbočili na „prašnú“ a našli sme si ubytko a začali si užívať túto krásnu krajinu s prekrásnym morom, dobrými cenami a kopou srandy …

> pokračovanie príbehu