–
–
Konečne je to tu – dovolenka! Po pracovných stresoch nastáva čas niečo zaujímavé zažiť a viac-menej „dobrovoľne“ do toho zapojiť aj čo najviac členov našej početnej rodiny. S pribúdajúcim vekom našich potomkov je pomerne ťažké ich ukecať na spoločnú dovolenku, hlavne keď sa momentálne aj u nás v Senci vyskytuje po meste množstvo Pokémonov. Najstarší definitívne nejde – prázdy bejvák je evidentne lákavejší ako slaná voda bohviekde, stredný ešte vybavuje voľno na brigáde a najmladší nemá na výber. Štvrtý stály člen našej rodiny trávi letné prázdniny u svojej mamy a tak pravdepodobne pocestujeme len štyria.
Po minuloročnej „masovke“ v Chorvátsku by som rád tento rok vyskúšal niečo nové nezvyčajné spojené možno trošku s dobrodružstvom. Tým že tento rok nejdeme v mega skupine 4 áut je podľa mňa vhodný čas vyskúšať exotické Albánsko. Voľba na Albánsko padla len tak náhodne po prezeraní si rôznych fotografií, článkov a skúseností ľudí, ktorí tam boli. Keď už rozhodnutie padlo, začal som hľadať nejaké konkrétne info o tejto krajine a musím povedať, že na webe teda nič moc. Cestovné kancelárie majú väčšinou plagiáty toho istého textu a pod článkami od blogerov sú také tie free info, ktoré sa síce dobre čítajú, ale nedávajú dostatočný obraz o ceste. O Albánsku som čítal väčšinou rady teoretikov prečo tam ísť či neísť, čo rozhodne nepodceniť a tak. Aj preto som sa rozhodol napísať reálny priebeh normálnej dovolenky, normálnej rodinky do Albánska bez dramatizovania, umelého prikrášľovania a násilného chodenia po „povinných“ pamiatkach, vykopávkach a rezerváciách…
Po získaní rôznych predbežných informácií – samozrejme na poslednú chvíľu, keďže nepatrím medzi ľudí plánujúcich svoj život na mesiace či roky dopredu som zistil pár zaujímavých skutočností. Pôvodne som chcel vyskúšať rezerváciu ubytovania cez Airbnb, kde boli celkom zaujímavé ponuky, napokon som sa rozhodol ich nevyužiť, keďže nemáme istotu či nás vôbec do Albánska vpustia. Existujú totiž 2 dvôvody prečo by to mohol byť problém:
- Ideme len s občianskymi preukazmi a len jeden člen posádky bude mať pas. Čítal som, že s tým môže byť problém – rád sa presvedčím na vlastej koži či tomu tak naozaj bude…
- Ideme firemným autom – toto vyzerá na väčší probém, keďže nemám od notára potvrdenie o používaní firemného vozidla na súkromné účely. Môj zamestnávateľ mi ale vyšiel v ústrety a vystavil mi nejaké to lajstro po anglicky – uvidíme či to zaberie…
Ak do Albánska náhodou neprejdeme, čomu inak neverím, zmení sa destinácia našej dovolenky na Čiernu horu – kde sme ešte tiež neboli – každopádne nemám z toho stres.
kedy vyraziť a kadiaľ ísť ?
Toto je asi vec, ktorú treba čiastočne naplánovať. Dočítal som sa že v Albánsku nefunguje celkom spoľahlivo GPS a tak som si stiahol do tabletu offline Google-mapu oblasti, kde sa mám v pláne pohybovať a dal som si aj predbežne vypočítať trasu. Vychádza mi to na nejakých cca 1300km a Google mi ponúkol tri možné základné kombinácie. Kosovskú verziu som rovno vypustil, je zbytočne dlhá a predsa len sme to Kosovo my Slováci neuznali…
Ostali mi teda dve, buď cez cez Maďarsko > Chorvársko > Bosnu a Hercegovinu > Čiernu Horu, alebo Rakúsko > Slovinsko > Chorvátsko > Čiernu Horu. Toto je dnes ešte stále otvorené, ale zo skúsenosti z cestovania s mojou žienkou viem, že dlhý presun vnútrozemím bez pohľadu na more nerobí dobre jej nervovej sústave … takže ja preferujem z čisto zdravotných dôvodov tú „prímorskú“. Uvidíme – dočítate sa neskôr.
–
–
Druhá otázka, ktorú treba poriešiť je čas odchodu. Keďže nie sme viazaní žiadnou cestovkou a konkrétnym termínom nástupu na ubytovanie, máme v tomto smere úplne slobodnú voľbu. Jediné obmedzenie je brigáda nášho prostredného synátora končiaca v nedeľu 24.7 o 23:00 hod. Plán je hneď po jeho príchode domov a osprchovaní sa, sadnúť do auta a vyraziť. Cesty by už mali byť relatívne voľné a cez deň by sme sa už mohli teoreticky nachádzať v celkom zujímavej oblasti na medzipristátie, aby sme si prípadne stihli pohľadať niečo na nocľah. Je však kľudne možné, že to bude celé úplne inak, na prípadné improvizovanie sme pripravení…
čo si zobrať so sebou ?
Otázka momentálne trápiaca viac moju, ale asi aj každú inú ženičku. Ona sa stane totiž cieľom provokácií typu: „Mami zobrala si mi … ???“ Takže moja polovička zastrešuje oblasť ošatenia od plaviek až po menej náročnú turistiku v albánskych kopcoch, nejaké základné lieky, nástroje na provizórnu prípravu nejakého núdzového jedla a pod…
Ja mám na starosti technickejšiu zložku cesty, ale zároveň hneď podotýkam, že sa nejdeme do Albánska predvádzať – ideme si oddýchnuť. Neberieme žiadne drahé notebooky, foťáky či kamery. Na účel tejto cesty som zakúpil akciovú akčnú kamerku Niceboy VEGA v NAY-ke za 68 € a miesto ťažkého statívu beriem ministatívček z Aliexpressu za 2 € a selfietyčku C-Tech MP107 za niečo vyše 10 €. Samozrejme fotečky budeme robiť aj svojimi mobilníkmi a beriem aj svoj starý ale stále dobrý vodotesný foťáčik Pentax Optio W90. Dokopy tak bude k dispozícii asi 80GB priestoru čo v prípade nedostatku pamäte vyriešim nejakým tým nahratím na cloud.
Auto nejak extra nepripravujem, úmyselne som ho neumyl, aby ma hneď za prvou zákrutou nevytočili omrvinky od keksov a nejaká tá čokoláda na poťahoch. Rovnako exteriér autíčka rozhodne nemienim pred cestou pulírovať. Papiere, ktoré mám – mám, a ktoré nemám – nemám. Zo skúseností s Ukrajiny viem, že rôzne okrúhle razítka dokáže nahradiť balíček TIC-TAC, prípadne nejaká tá 10-Eurovka. Znamená to rozmeniť si peniaze na drobné a rozložiť ich na minimálne 3 rôzne miesta. Všade kde sa bude dať chceme platiť kartou a hotovosť budme šetriť na miesta kde sa kartou platiť nedá. Všeobecne internet hovorí, že v Albánsku naše VISA karty veľké tržby domácim neurobia. Peňazí si veľa neberieme aj keď sa mienime stravovať v miestnych putikách, myslím, že nie sme žiadny luxusáci aby som si bral tučný balík. Koľko presne minieme sa dočítate neskôr…
predsudky vs. očakávané reálne problémy
Všetkých váhajúcich a nerozhodnutých odstrašujú najmä rôzne hrozivé informácie o Albánsku. Hlavným a najčastejším predsudkom je strach z moslimov a rôznych mafiánov. Samozrejme dejú sa aj zlé veci a netreba to úplne ignorovať, ale moja osobná skúsenosť z viacerých ciest aj do čisto moslimských oblastí, dokonca aj tých najradikálnejších je iná. Stretol som väčšinou veľmi pokojných, usmiatych a veľmi milých ľudí – uvidíme ako to bude v tomto prípade…
Reálne problémy teda neočakávam, možno ma občas naštve miestna korupcia, ktorá je údajne v Albánsku pomerne slušne rozvinutá. S lokálnou stravou sme zatiaľ nikde problémy nemali, pre každý prípad fľaša Borovičky poslúži v prípade potreby ako záchranná brzda. Čiastočným magnetom pre domorodcov by mojhla byť aj moja krásna ženička, ktorá možno má mierne obavy, ale zasa ochranka v podobe troch chlapov bude hádam postačovať…